8. Salka

Pokročilú strednú dobu bronzovú vo východnej časti Podunajskej nížiny (cca 1400–1300/1250 pred n. l.) zastupuje už plne vyvinutá tzv. karpatská mohylová kultúra. 

Významný prínos k jej poznaniu mal výskum pohrebiska v obci Salka (okr. Nové Zámky) na dolnom Poiplí.

V čase keď tam boli do zeme uložené posledné urny s popolom našich predkov, tak v egyptskom Údolí kráľov pochovali len asi 19-ročného faraóna Tutanchamóna (1341–1323 pred n. l.), ktorého nedotknutú hrobku v roku 1922 s veľkou senzáciou objavil britský archeológ Howard Carter.

Doposiaľ najväčšie systematicky skúmané pohrebisko karpatskej mohylovej kultúry na južnom Slovensku sa nachádzalo v areáli pieskovne JRD v polohe Zsellér föld. V rokoch 1960–1962 sa tam pod vedením technického pracovníka Emila Rejholca z Archeologického ústavu SAV v Nitre zdokumentovalo 172 hrobov. Na nekropole silno prevažoval žiarový rítus v podobe urnových hrobov, ktorých vonkajšej úprave bola v porovnaní s obyčajnými jamkovými hrobmi neraz venovaná väčšia starostlivosť.

Predpokladá sa, že tento fakt môže odrážať istú mieru sociálnej stratifikácie obyvateľstva, nakoľko sa spravidla líšia aj počtom milodarov. Výraznou črtou pohrebiska bolo časté využitie kameňa na obloženie hrobov, kde sa vzácne sa vyskytli aj konštrukcie vo forme skrinky. Urnové hroby boli pôvodne na povrchu označené kameňmi, prípadne boli nimi zavalené v jame. Zopár symbolických hrobov (kenotafov) sa zvykne spájať s osobami, ktoré zomreli ďaleko od domova. Výskumom bol zachytený tiež jeden mohylový hrob ohraničený kamenným vencom s priemerom skoro 6 m. Jeho hrobová jama mala obdĺžnikový tvar, ktorý je štandardný pre pochovanie nespopolneného tela, avšak vnútri sa našli iba rozsypané kremačné zvyšky a nádoba. Tento zvláštny jav sa zvykne považovať za akúsi „spomienku“ na staršie pohrebné tradície a reflektuje krátky časový horizont – nanajvýš jednu generáciu – kedy súbežne nastupuje žiarový rítus ako dôsledok hlbokých spirituálnych zmien.

Inhumácia, teda uloženie nespáleného tela do hrobu, bola na lokalite evidovaná len zriedkavo, a to výlučne v prípade nedospelých jedincov, ktorí nedovŕšili viac než 14 rokov. Tí boli ešte pochovávaní po vzore predošlých zvyklostí v skrčenej polohe na boku. Rovnaký fenomén bol nedávno zistený aj pri výskumoch pohrebísk v Maďarsku, čo naznačuje, že deťom vtedajší náboženský kánon neumožňoval po smrti spopolnenie. Daný spôsob rítu sa týkal výhradne dospelých členov komunity, ktorí vekom pravdepodobne nadobudli „plný“ sociálny status.

Vďaka početným nálezom keramiky vyzdvihnutej z pohrebiska v Salke máme pomerne dobrú predstavu o hrnčiarskom štýle „klasickej“ karpatskej mohylovej kultúry. V žiarových hroboch sa objavuje zväčša jednotný sortiment keramiky, zložený z veľkej amforovitej vázy s obsahom popola a prepálených ľudských kostí, ktorej ústie je prekryté misou. Častokrát boli do urny vložené tiež menšie džbánky či šálky, poprípade ich pozostalí do hrobovej jamy priložili osobitne. Netreba zabúdať, že väčšina z nich slúžila ako schránka pre rôzne potraviny a nápoje určené pre nebožtíka na jeho cestu posmrtným životom.

Ako v Salke, tak aj na ďalších súvekých žiarových nekropolách je badať isté ochudobnenie inventára v spojitosti s bronzovými prídavkami, ktoré sa v porovnaní s predchádzajúcim obdobím objavujú pomenej. Toto pozorovanie však môže byť klamlivé práve kvôli charakteru rítu, keďže kremácia nežiaduco deformuje výsledný archeologický prejav. Naproti tomu výskum v Salke ukázal, že počet keramiky vkladanej do hrobov výraznejšie narastá (obvykle 2–5 nádob). Zopár nádob z nekropoly svojim vzhľadom odkazuje na jednej strane na kontakt s populáciami žijúcimi západne od Váhu, ako i s dnešnými regiónmi Novohradu a Gemera na strane druhej.

Stopy po ohni na kovových artefaktoch dokladajú, že osobný šperk sprevádzal zosnulých na pohrebnú hranicu. Išlo najmä o bronzové ihlice na spínanie odevu, závesky z náhrdelníka, rebrované náramky, drôtené prstene či puklicové nášivky. Hodnotným je nález špirálovitého krúžku zo zlatého drôtu z jedného kostrového hrobu, ktorý očividne unikol pozornosti pravekých vykrádačov. Inde sa zase našli perly zo sklovitej pasty importovaného pôvodu. O tom, že rybolov dopĺňal zdroje obživy pre populácie žijúce blízko toku dolného Ipľa svedčí nezvyčajný hrobový nález menšieho bronzového háčika. Doložená je tiež pinzeta s pružiacou časťou v tvare písmena M, ktorá v mohylovom období nadobúda na popularite. Obzvlášť zaujímavým bol objav 32 kusov prevŕtaných vlčích zubov z náhrdelníka zaveseného na hrudi asi 4-ročného dieťaťa.

Súveké nekropoly karpatskej mohylovej kultúry boli objavené v katastroch susedných obcí v Kamenici nad Hronom (1959) a v Malej nad Hronom (1957–1959). Informatívne sa na nich preskúmalo iba niekoľko hrobov s kamennými konštrukciami. Doložené boli i kamenné kruhy pôvodne spevňujúce hlinené násypy nad mohylami. Pohrebisko v Malej nad Hronom sa čiastočne doskúmalo v roku 1983 pod vedením Ondreja Ožďániho (Archeologický ústav SAV v Nitre), keďže sa pri hĺbení základov kravína miestneho JRD narazilo na ďalšie žiarové hroby.

Literatúra:
Godiš 2019 – J. Godiš: Karpatská mohylová kultúra v strednom Podunajsku. Dizertačná práca. Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre. 2019, 250 s.
Godiš 2020 – J. Godiš: Výstava – Po páde slovenskej Tróje. Informátor SAS XXXI/2020/1-2, 33–36.
Ožďáni 1984 – O. Ožďáni: Záchranný výskum v Malej nad Hronom. Archeologické výskumy a nálezy na Slovensku v roku 1983, 1984, 171, 172.
Ožďáni 1986 – O. Ožďáni: Zur Problematik der Entwicklung der Hügelgräberkulturen in der Südwestslowakei. Slovenská archeológia XXXIV/2, 1986, 5–96.
Ožďáni 2015 – O. Ožďáni. Mohylové kultúry. In: V. Furmánek (zost.): Staré Slovensko 4. Doba bronzová. Archaeologica Slovaca Monographiae. Nitra 2015, 70–77.
Paulík 1993 – J. Paulík: Bronzom kované dejiny. Bratislava 1993, 192 s.
Točík 1959 – A. Točík: Kostrové a žiarové hroby zo strednej doby bronzovej v Kamenici nad Hronom. Študijné zvesti Archeologického ústavu SAV 3, 1959, 75.
Točík 1964 – A. Točík: Die Gräberfelder der karpatenländischen Hügelgräberkultur. Fontes archaeologici Pragenses 7. Pragae 1964. 63 s.