Kostol sv. Spasiteľa a zaniknutý benediktínsky kláštor

V 16. storočí kláštor spustol, ale titul opátstva sa udržal ešte v 17. storočí. Kláštorný kostol bol v 18. storočí vo viacerých etapách prestavovaný v barokovom slohu. Jeho pôvodná románska hmota sa stratila v novšom architektonickom výraze.

Počas II. Svetovej vojny bola detonáciou poškodená západná časť kostola s barokovou predstavanou vežou.

Komplexný výskum a obnova kostola neboli vykonané. Románsku stavebnú etapu charakterizuje trojloďová dispozícia, rozčlenená poloblúkovými arkádami dosadajúcimi na piliere, ktorá naznačuje architektonické členenie klenbových polí- travé. Trojlodie je zo západnej strany skrátené o jedno travé a priečelie, ktoré bolo v románskom období zrejme dvojvežové.

Štítová stena novopostaveného západného priečelia naznačuje sústavou profilovaných pilastrov konštrukčné členenie bazilikánskeho systému nosných múrov(múry hlavnej lode boli vyššie, bočných lodí nižšie).

Románsku časť kostola tvoria dve apsidy bočných lodí na východnej strane, ktoré majú polkruhový pôdorys a ústupkové víťazné oblúky.

Zvýšenie podlahy barokovej svätyne v pôdoryse naznačuje pôdorys tvaru pôvodnej románskej svätyne. Barokovou prestavbou kostola boli exteriérové fasády bočných apsíd zamurované novou hmotou.

Pri obnove interiéru v 90-tych rokoch 20. storočia boli odkryté a otvorené okná na východnej strane dvoch bočných apsíd. Súčasná podoba kostola si zachováva barokový výraz s utilitárnymi úpravami z 20. storočia a len sčasti prezentuje románsku etapu vývoja v polohe dvoch bočných apsíd. Apsidy sú z vnútornej strany očistené na kamenné murivo z kvadratických blokov kladených tak, že vytvárajú veľmi úzke špáry.

Pri poškodení stavby v II. Svetovej vojne boli vo zvyškoch muriva nájdené fragmenty románskych stavebných prvkov-pätky, drieky a hlavice stĺpov.